Miso Ormoš: Správa O Stave
Miso Ormoš: State Of Affairs: A Report
curator: Eugenio Percossi
Galéria Umelka, Kamenná Sieň, Bratislava, Slovakia
28.12.2016 - 15.1.2017
SK
365 malých, maličkých sošiek, realizovaných počas roku 2016, tvorí jadro výstavy Miša Ormosa (Michal Ormandík, 1991) “Správa o stave“. Sú to postavy vyrobené z umelých hlín bežne dostupných v každom papiernictve. Na stenu výstavného priestoru sa zároveň v nekonečnej slučke premieta video “Dust” z roku 2014. Zobrazuje vetu, ktorá naberá tvary chaotickej mozaiky, aby sa v určitých cyklických fázach vrátila do pôvodného tvaru. Táto veta, výrok vyňatý z Biblie, hovorí o jedinej istote človeka: Prach sme a v prach sa obrátime. Žiadne iné riešenie, ani spása. Je to
jediná istota autora, v iné neverí. Posledná vystavovaná práca je performance, v ktorej sa umelec zaviazal kresliť na galerijnú stenu kríže, symbolizujúce prežité dni jeho života. Každý jeden z nich
skončil neúprosne: mŕtvy.
Vo vystavených dielach Miša Ormosa nachádzame celé dejiny umenia a ľudského
myslenia. Od archetypu sochárstva až po konceptuálne využitie videa, v ktorom algoritmus riadi náhodné tvary, zdanlivý chaos. Toto video začína úryvkom textu, ktorý pozná každý z nás, čo
vyrastal pod ťažobou tisícročnej katolíckej kultúry:
„By the sweat of your face
You will eat bread,
Till you return to the ground,
Because from it you were taken;
For you are dust,
And to dust you shall return.”
Život je pominuteľná skutočnosť, ktorá sa chaoticky vracia odnikiaľ nikam. Neexistuje nádej, len ilúzia. V tejto pomyselnej hre dáva zmysel len to, že žiadny zmysel nie je. Ormos zastáva úlohu súdobého šamana, umelca s nepochopiteľnou ľudskou potrebou nesmrteľnosti, no s moderným vedomím, že život je len “nehoda” bez budúcnosti. Ormos vykonáva svoje kreatívne rituály, sťaby malé voodoo gestá. Pretože tvoriť a zároveň komunikovať, je jediný spôsob, ako zvládať myšlienky
a šialené otázky, ktoré si kladie.
Jeho sôch je toľko, koľko trvá jeden rok, na každý deň jedna. Všetky sú vo svojej ikonografii rovnaké, niektoré čitateľnejšie ako iné. Čo znamenajú? Prečo ich je tak veľa? Nedá sa nepomyslieť na počiatky sochárstva, keď tvarovanie hliny umožnilo vytvárať a zachytávať život. Vytvorilo možnosť uchopiť život a božstvá do pasce. Keď stačilo iba málo základných atribútov na vyjadrenie absolútnych tajov života, sexu, materstva, smrteľnosti a nesmrteľnosti. Sochársky fetiš
reprodukuje život prostredníctvom mágie umenia. Je základom náboženstiev, v ktorých účelovo manifestujuje božstvo alebo s ním naopak arogantne súťaží. Samozrejme nesmieme opomenúť biblického Boha, ktorý z hliny a slín vymiesil sochu, ktorá nadprirodzenou mocou ožila.
Boh vytvoril bábku, najväčšie zo svojich diel (aspoň tomu verí). Aj Ormos vytvára, tvoriť je jeho úlohou. Aj on je boh, ale malý a rozčarovaný. Vie, že nevytvorí majstrovské dielo na prvý pokus, ani na žiadny iný, preto sú Ormosove práce úprimné. Poukazujú na krehkosť autora/boha, ktorý je
krehkým rovnako ako každá žijúca bytosť.
Keby chcel vytvoriť majstrovské dielo, vybral by si mramor alebo bronz, aby ostal večný. On si vybral modurit a syntetickú hlinu, ktorú používajú deti a amatéri. Materiál nakupuje deň čo deň, podľa svojich finančných možností a podľa toho, koľko a v akej kvalite ho nájde v obchodoch. Nemá špeciálne potreby, je to on, čo sa prispôsobuje materiálu, jeho ťažnosti, vlastnostiam a špecifikám. A tak v noci, pretože on pracuje vždy v noci, vytvára svoj archetyp muža v 365
rovnakých telíčkach.
Tento muž, táto soška nie je hrdina, nechce poraziť smrť. Práve naopak, sledujeme jeho úpadok, rezignáciu bytosti, ktorá pôsobí akoby bez kostí, ako z vosku v teple. Umelec v dezilúzií vytvára malinké čosi, čo pociťuje základný životný pud – pocit sexuality, ktorú prežíva v neuskutočniteľnom, pravdepodobne nedosiahnuteľnom geste autofelácie. Jeho výtvor je čosi neatraktívne, čomu stačí rezignovane, v absolútnej samote uspokojovať svoje ego. A aby sa ukojil, musí stratiť pôvodnú formu, zvinúť sa do novej, surovo realistickej, ako bytosť zbavená dôstojnosti. Anti-hrdina,
ktorý vsebe samom nachádza zmysel, aspoň ilúziu potešenia.
Ak sme mali pochybnosti o významoch Ormosovej tvorby, jeho video ich definitívne odstráni. Tautologický proces opakovane odkazuje na smrteľnosť, prach, absolútnu ničotu,
v texte svetlom premietaným na stenu. Počiatočný a konečný bod (prach) sú jediné istoty
autora, Ormos tak ukazuje prstom na úplne náhodný priebeh života. Neverí v žiaden osudový plán. Nie. Život sa odohráva v príbehu abstraktných obrazov formujúcich náhodne pohybujúce sa
mozaiky.
Po dvoch prácach všeobecne platných pre všetky formy života, je performance “26”
skutočným pravdivým autoportrétom, ktorý Ormos zaznamená na steny galérie v podobe mnohých malých krížov, presne 9497. Toľko dní už odžil do svojich 26. narodenín, ktoré bude mať úplnou náhodou práve počas svojej výstavy. Záznam, ktorý špiní steny galérie, pripomína väzenské cely, rozpráva o ubiehajúcom čase, ktorý sa odpočítava bez timer-u, kde sa každodenná smrť stáva symbolom čisto ľudského vedomia o smrteľnosti. Mišo Ormos nám, a sám sebe, úprimne rozpráva o životnej dezilúzii, ale používa iluzórne formy umenia. Verí v silu obrázkov, v krásu pátosu
a snáď mu to aj stačí… aspoň zatiaľ.
Eugenio Percossi
IT
365 piccole, piccolissime sculture realizzate nel corso del 2016 sono il corpo centrale della mostra „Správa O Stave“ di Mišo Ormos (Michal Ormandik, 1991). Sono figure umane plasmate in argilla sintetica, di quella a disposizione in ogni cartoleria. A parete é proiettato il video „Dust“ del 2014, che mostra una frase che si disfa, prendendo le forme di un mosaico caotico, per ritornare a formare la stessa frase a fasi cicliche... all´infinito. Questa frase, presa dalla Bibbia, riassume l´unica certezza che l´uomo ha: Polvere eravamo, polvere torneremo. Ma Ormos la spoglia di ma e se.
Nessuna soluzione altra né vie di salvezza. E´l´unica certezza che ha, che torneremo polvere, ad altro non crede. Cosí l´ultimo lavoro che presenta é una performance nella quale l´artista sará impegnato a incidere, sulle pareti della galleria, delle croci, ognuna a simboleggiare un giorno ormai vissuto e
in quanto tale, inesorabilmente concluso: morto.
C´é tutta la storia dell´arte e del pensiero umano in questi lavori di Ormadik, dall´archetipo della scultura all´uso concettuale del video dove un algoritmo crea forme casuali a partire da un breve testo che ognuno di noi, cresciuto sotto il peso millenario della cultura cattolica, conosce:
„By the sweat of your face
You will eat bread,
Till you return to the ground,
Because from it you were taken;
For you are dust,
And to dust you shall return.”
La vitá é un´effimera realtá che dal nulla caoticamente torna al nulla. Non c´é speranza, c´é solo
illusione. E nel gioco illusorio del dare un senso al senso che non c´é, Ormos si trova ad essere uno sciamano moderno, l´artista che sposa in modo incomprensibile il bisogno umano di immortalitá con la consapevolezza moderna che la vita é un „incidente“ senza futuro. Cosí l´artista svolge i suoi riti creativi, come piccoli gesti voodoo perché fare e comunicare é forse l´unico modo per sopravvivere
ai propri pensieri composti di domande insane che l´artista si pone.
Le sue sculture sono tante quanto dura un anno, una al giorno. Tutte uguali nella loro iconografia, alcune piú leggibili di altre. Cosa vogliono rappresentare? Perché sono cosí tante? Non si puo´ che pensare alle origini della scultura quando nella plasmazione della terra si vedeva la
capacitá di creare o intrappolare la vita e il divino, dove pochi attributi essenziali parlavano di misteri assoluti la vita, il sesso, la maternitá, la mortalitá, l´immortalitá, il divino. La riproduzione della vita tramite la magia dell´arte, in questo caso il feticcio scultoreo, é la base di ogni religione, che venga accolta come manifestazione del divino o che la neghi in quanto arrogante „concorrenza“ umana al divino stesso. Ed ovviamente non possiamo non pensare anche al Dio biblico che con terra e saliva, impasta una scultura che per potere sovrannaturale diventa viva. Dio fa un pupazzo e crea la migliore delle sue opere (o cosí crede). Ormos crea anche lui, perché creare é compito dell´artista, ma lui é un Dio minore in quanto disilluso. Sa che non fará nessun capolavoro né al primo tentativo né mai. Perché i lavori di Mišo Ormos sono onesti e mostrano la fragilitá dell´autore/dio come di ogni essere vivente. Se avesse preteso di fare capolavori, avrebbe scelto il marmo o il bronzo cosí da essere eterni. Lui sceglie la terra acrilica usata da bambini e creativi amatoriali. Materiale che compra di giorno in giorno, secondo le quantitá e le qualitá che trova nei negozi a lui piú accessibili. Non ha
necessitá specifiche, é lui che si adatta al materiale, alla sua duttilitá, alla sua semplicitá o meno che sia di manipolazione. E cosí la notte, perché lui lavora sempre di notte, crea il suo uomo archetipo, sempre lo stesso anche se in 365 corpi. Questo uomo non é un eroe, non sconfigge la morte, anzi nel suo essere creato si vede giá il suo disfacimento, come fosse privo di struttura ossea, esserino di cera esposta al calore. L´artista disilluso crea un piccolo essere che trova come primario gesto
vitale quello della sessualitá (il sentire) ma in un gesto impossibile, o quanto meno improbabile, di
autofellazio. La sua creatura é un essere poco attraente che, nella piú totale solitudine, si accontenta di soddisfare il suo ego. E per soddisfarsi deve contorcersi in una forma privata di forma, privata di dignitá e in quanto tale crudamente realistico. Un anti eroe che in se stesso trova se non un senso
almeno l´illusione del piacere.
E se avevamo dei dubbi sul significato del lavoro che ci presenta Ormos, il video ce li toglie definitivamente. Con processo tautologico il riferimento alla mortalitá, alla polvere, al nulla assoluto appare come scritta di luce proiettata sulla parete. Ma se il punto di partenza e di fine, la polvere, sono dati per certi dall´autore, Ormos punta il dito sulla totale casualitá dello sviluppo della vita. Non crede in nessun disegno prestabilito, nel destino. No. La vita si dipana in una storia rappresentata da
immagini astratte che formano casuali mosaici in movimento.
Se questi due lavori, hanno un valore assoluto, riferibile ad ogni forma di vita, la
performance „26“ é un vero autoritratto che vedrá Ormos incidere, sulle pareti della galleria, tante
piccole croci, per la precisione 9497. Tanti sono i giorni che ha vissuto fino al suo 26 compleanno, che per pura coincidenza cade durante l´esposizione. I graffi che intaccano le pareti della galleria, come in una prigione, parlano del tempo che passa in un conto alla rovescia senza timer dove la morte del quotidiano diventa simbolo assoluto della consapevolezza, tutta umana, della mortalitá. Ormos ci racconta e si racconta della vita con disillusa schiettezza eppure usando le forme illusorie dell´arte. Crede nella forza delle immagini, nella bellezza del pathos e forse gli basta...
per un attimo almeno.
Eugenio Percossi
.jpg)
