Blues
March 2017
curator: Alexandra Barth
Photoport Gallery, Bratislava
SK
Blues je dlhodobý projekt, v rámci ktorého sa Mišo Ormos vždy vracia ku kresleniu jedného zo siedmych motívov – Love, Ouroboros, Pets, Ribs, Amputee, House plants, Fat.
Predlohami pre tieto kresby sú amatérske fotky z internetových fór, spájajúcich svojich prispievateľov na základe istých spoločných záľub. Sú to blogy poľovníkov, vyznávačov hardcore SM, morbídne obéznych, či chudých ľudí, pestovateľov domácich rastlín, ľudí s amputáciou,...
Ak by sme sa domnievali, že Mišo chce zobrazovaním ľudí s podivnými záľubami, či telesnými dispozíciami šokovať, vznikol by omyl. Nejde o „in your face“ gesto nehnevaného mladého muža, ani o provokáciu malomeštiackej morálky.
O čo teda ide? Prečo teda autora zaujímajú naraz všetky tieto odlišné skupiny ľudí?
Ormos vníma objekty svojich kresieb v prvom rade ako osamelé bytosti, ktoré hľadajú spojenie s niekým kto zdieľa ich „čudesnosť“, alebo naopak, obdivuje ju. Tieto kresby ukazujú ako je prostá internetová exhibícia celkom bežnou, ľudskou túžbou po prijatí.
Autor využíva rozmanitú škálu kresebných, miestami možno skôr maliarskych techník, napriek tomu, alebo možno práve preto, že neprešiel ateliérom zameraným na tieto dve média. To mu umožňuje beztrestnú voľnosť a náladovosť vo výbere spôsobu akým námet stvárni.
Keď sa dívame na Ormosove kresby, môže nás vzhľadom na voľbu tém prekvapiť, že ide často o veľmi citlivé, lyrickú náladu vyžarujúce kresby. Niektoré z nich – využívajúce rozpíjanie tušu dokonca môžu asociovať kresby Mirka Hanáka (Ilustrácie k detskej knihe Ruda Morica - Z poľovníckej kapsy).
Naše očakávanie metalovej temnoty nájde naplnenie len v sérii Love, ku ktorej ju predurčuje už téma samotná – tváre prezrádzajúce extatické utrpenie zachytávajú samu podstatu zobrazovaného aktu.
Ďalšou zaujímavosťou na sérii Blues je jej kvantita – ide doslova o kopy kresieb, čomu zodpovedá aj inštalácia v galérii.
Autor sa vystavuje „nepohodlným“ výjavom opakovane, desiatky, ba až stovky ráz. Akoby tým chcel naplniť trest za svoje previnenie – napísať sto krát na školskú tabuľu, že už svoj prehrešok nezopakuje, akoby sa kresbami trestal za všetky svoje nečisté myšlienky.
Tak ako žiak pri vykonávaní svojho trestu dostáva priestor na pochopenie svojho činu, tak sa Ormos približuje k pochopeniu osôb, ktoré zobrazuje.
Na začiatku možno stál odpor a pohŕdanie, no opätovným, až obsesívnym stvárňovaním týchto postáv sa autor dostáva „pod kožu“ nielen im, ale aj sám sebe.
Ak by sme kresby zo série Blues nainštalovali klasicky adjustované v rámoch a visiace v pravidelných rozostupoch v tej správne výške a v správnom osvetlení na bielych stenách galérie, pôsobilo by to trochu ako prehliadka kuriozít. či výstava exotického umenia aké boli obľúbené na začiatku minulého storočia v parížskych salónoch. Tomu sme sa chceli vyhnúť – preto je galéria izbou. Symbolom súkromia. Miesto, ktoré samo o sebe ponúka úkryt, a preto sa v nej nikto nemusí už za nič ďalšie skrývať.
Potreba skloniť sa a listovať v kope kresieb, umožňuje dvákovi stratiť dištanc, nielen fyzický, ale aj psychologický odstup a nenazerať na ne ako na bizarné exponáty, ale skôr ako na hŕbu fotografií zo súkromného archívu.
Alexandra Barth
